17 mar. 2007

Yvypóra rekoha

“Ñandejára omoïmbaite
va’ekue ñandéve ko yvy ape ári…”
he’i che jarýi.
Ha katu
yvypóra rekoha
iñambuepa.
Ápeo ikä, ojeka,
ita ha yvytimbóntema.
Amógotyo oñuamba
y pochy
ojaho’ipáva
ogami, kógami,
tymbamimi.
Ápeo, ñemano yuhéigui.
Amógotyo, ñemano ýpe.
“Yvypóra rekoha
ndaha’evéima
teko porä renda”
oñembyasy che jarýi.


“Dios había puesto todo
para nosotros sobre esta tierra...”
dice la abuela.
Pero
el hábitat del hombre
ya no es el mismo.
Hacia aquí, se seca, se agrieta,
ya solo piedra y polvareda.
Hacia allá, la abraza
el agua furiosa,
que arrasa
con las casitas, los plantíos,
los animalitos.
Hacia aquí, la muerte por la sed.
Hacia allá, la muerte por el agua.
“El hábitat del hombre
ya no es
el lugar de la vida buena”
se lamenta la abuela.

8 mar. 2007

Oguapyháguive

Cheirü kuñanguérape guarä (A mis compañeras mujeres)


Ha’e ohecha ko yvy ári ojehúva,
ro’y ha mbyry’ái ohasáva ohóvo,
ojapo tembi’urä,
oitypei, ojaojohéi,
omokambu imemby
ha ombo’e mitänguérape
mbo’ehao mboriahumíme
oguapyháguive.

Ha kuarahy ojayvývo,
opávo hembiapoita,
ojahu vai vai
ijapykáguive,
hendami omýivaguive,
oha’arö jyva oiporiahuverekóva
ohupi va’erä
omoï chupe
hupamíme.


Ella ve lo que ocurre sobre la tierra,
el frío y el calor que van pasando,
prepara la comida,
barre, lava la ropa,
da de mamar a su hijo,
y enseña a los niños
en la pobre escuelita,
desde su silla.

Y cuando el sol se agacha,
cuando acaban sus tantas labores,
se baña mal que mal
desde su silla,
desde su lugar rodante,
esperando unos brazos compasivos
que la levanten
y la dejen
en su camita.

4 mar. 2007

Anína


“Anína,
anina upéicha...
Che róga nio, chamígo...”
Hasë soro mita’imi
ojepokua yvyra rakamby
hóga vaikuemi ojokóvare.
“Anína...”
ijuku’apa
ha imbokáva opyvoíma katu,
omokechëma
hógami..

“No, por favor,
por favor, así no...
Es mi casa, amigo...”
Llora desgarrado el niñito
aferrado al horcón
que sostiene su casita destartalada.
“No, por favor...”
jadea
mientras el del fusil ya patea,
ya inclina
su casita.